Keď telo vypovedá službu, no hlava si povie svoje

A tak konečne nastal deň, keď sme sa večer zhovárali s odhodlaním, že ráno nakladáme bicykle do auta a vyberáme sa na našu prvú "cyklotúru", po ktorej som túžila už veľmi dlho. Bicykel som vždy milovala. Páči sa mi tá sloboda, ktorú cítim, keď šľapem do pedál a s vetrom opreteky uháňam na prázdnej poľnej ceste, ktorá ma vedie do neznáma. Preto som s nápadom, že zjazdíme Levočské vrchy, nadšene súhlasila a nevedela sa dočkať, kedy sadnem na bicykel a pustím sa zdolávať novú výzvu. No to bolo prv, než som vôbec tušila, o čo ide. Ach, tá sladká nevedomosť niekedy zabíja.

Od skorého rána som sa veľmi tešila. Na nohách som bola už od piatej a s vytržením som čakala, kedy mi Stano zavolá, aby mi oznámil, že už na mňa vyčkáva pripravený pri bráne. Ruksak som si zbalila večer pred tým, domáce croissanty, ktoré som špeciálne piekla na túto príležitosť, boli uložené v dóze, topánky obuté na nohách, bicykel čakajúci pri dverách. Čoskoro mi zavolal môj milý, bicykle sme naložili do auta a do pár minút sme sa vydali na cestu za novým dobrodružstvom. A ja som žiarila. Celá šťastná a natešená.

Vyzeralo to, že aj počasie nám bude žičať. Mraky na oblohe sa trhali a kým sme dorazili do dedinky Torysky, slnko pálilo v plnom prevedení. To som si myslela do chvíle, kým som nevystúpila z auta a s klepajúcimi zubami som pomáhala vyberať Stanovi bicykle z kufra. Vonku bolo až príliš sviežo. Už som zvažovala, že si na tielko natiahnem mikinu, aby som nezmŕzla. Môj nápad som však ihneď zavrhla, a to vo chvíli, keď Stano ukázal prstom na kopec, z ktorého sme náš cyklovýlet mali štartovať. Pamätám si, že som sa len pousmiala a v duchu si povedala "Na zohriatie. Raz dva to vyšliapeme a zima mi určite nebude." 

No moje prvé obavy a nedôvera v samu seba sa objavili ani nie 300 m od miesta, kde sme zaparkovali. Kopec, ktorý mi z diaľky pripadal ako kopček, sa v plnej kráse predviedol ako úplne iná prekážka, na ktorú som nebola vôbec pripravená. Asfaltová cesta sa neprestajne tiahla hore a hore, kľukatila sa, a mne sa už zdalo, že nemá konca. Dotiahla som to ani nie do polovice, keď som si uvedomila, že nevládzem. Moja hlava ma úplne zablokovala, akoby celému telu dala príkaz, aby nepokračovalo. Na stehne som cítila kŕč, z chrbta sa mi rinul pot, miestami som mala pocit, že vidím čierne fľaky pred očami. Teraz to možno znie, akoby som prekonávala obrovskú prekážku, niečo neskutočne náročne, no verte- každý jeden človek, ktorý nemá kondičku ako korytnačka, by to dal bez problémov.

A zrazu prišlo obrovské sklamanie. V samu seba, v to, že som úplne zle odhadla svoje sily. Musela som zísť z bicykla a rukami sa oprieť o kolená, aby som nabrala dych. Cítila som sa strašne. Ako tá Kung Fu panda z tej rozprávky, ktorá dychčala po piatich schodoch, na ktoré sa odhodlala vyliezť. Zrazu som si uvedomila, že voziť sa po rovinke na poľnej ceste sa vôbec nedá porovnať s kopcami, ktoré ma čakali. Moja hlava si povedala, že to nedá... a ja som už cítila, ako sa mi tisnú slzy do očí.

Stano si všimol, že som akosi pozadu. Videla som, že zastal na vrchole kopca a čakal na mňa, kým svoj bicykel vytlačím hore. Na rozdiel odo mňa, jemu to bicyklovanie šlo jedna radosť. Tešila som sa, že aspoň jednému z nás. Keď som sa priblížila k nemu, musela som vyzerať asi vážne zle, pretože mi ihneď navrhol, že ak sa necítim dobre, tak to radšej otočíme a vrátime sa späť k autu. No ja som nechcela. Aj keď moje telo prikyvovalo a najradšej by sa na päte otočilo, hlava povedala tento raz nie. Nechcem sa vracať, celý deň sa na to teším a teraz to nedám? Nie, ideme ďalej.

Netušila som, ako to zvládnem. Svaly na nohách sa mi chveli od vypätia, ledva som chodila. No aj napriek tomu som sa nechcela vrátiť. Tak som sa tešila na tie výhľady, ktoré uvidím, keď budem na vrchole, že som to nemohla vzdať. Hnala ma vopred myšlienka, že niekde predsa musí byť koniec. Veď keď sa štverám na kopec hore, znamená to, že sa po ňom budem spúšťať aj dolu. Naladila som sa na akúsi vlnu optimizmu, dodala si odvahu a vieru v samu seba. A vtom som si uvedomila, že mojím hlavným pohonom nebolo telo, nie nohy, nie zadok, ale hlava. Najväčší pohon a zároveň najsilnejšia brzda. Keď si hlava povedala, že nie, tak nie. Keď áno, tak áno. Ako sa rozhodne myseľ, tak bude. A je to pre mňa nesmierne fascinujúce. Pretože aj keď telo na počiatku vládalo, no ochabla sila ducha, tak som to vzdala takmer na plnej čiare.

Potom si pamätám len oči uprené meter pred seba, v hlave žiadne prekážky a v srdci presvedčenie, že dôjdem do cieľa bez problémov. A tak sa aj stalo. Aj keď som bicykel naďalej často tlačila, funela a mala pauzu každých 100 metrov, nevzdávala som to. A bol to úžasný pocit, keď som sa po pár hodinách vrátila späť k autu s vedomím, že som premohla samu seba. Síce som mala žalúdok prázdny, nohy unavené a chrbát spotený, pri srdci ma hrial pocit a vedomie, že ak chcem, dokážem všetko, čo si zaumienim.