Chvíľka poézie alebo Keď túžim byť slobodná


Sloboda. Tak úžasné slovo znejúce do uší, do srdca. Každý ju dostal do vienka, každý sa s ňou narodil..no aj napriek tomu ju nevlastníme. Prečo?  Vravím si- prečo sa ráno niekam ponáhľam, keď čas beží stále rovnako? A prečo si na čaji popálim jazyk, aj keď viem, že je horúci? A prečo uháňam ráno na autobus, keď by som radšej sedela na terase a vychutnávala si východ slnka? Prečo sa neviem zastaviť? Prečo mám vždy pocit, že mi niečo uniká? A prečo ma nútia počítať ten príklad z matematiky, aj keď mu nechápem? Lebo musím... ale prečo musím? Lebo nie som slobodná. 

A čo vlastne znamená sloboda?
To je keď začneš spievať na celé hrdlo v preplnenom meste a ani si nevšimneš, že za tebou každý otáča hlavu. To je keď sa roztancuješ na chodníku a nič si nerobíš zo zvedavých pohľadov, ktoré sa na teba upierajú. To je keď ráno vstávaš s prázdnou hlavou a na spánok sa ukladáš s úsmevom na tvári.

Sloboda je, keď si veríš. Keď vyšliapeš na vrch a hodiny hľadíš na šíre pláne, ktoré sa ti pred očami rozprestierajú. Keď  máš silu v nohách, že vládzeš uháňať s vetrom o preteky- áno, aj to je krásny pocit. Keď ťa tvoje srdce hreje, keď od smiechu ťa bolia líca, keď máš žalúdok plný a nohy v ponožkách. Áno.. to je sloboda. 

Sloboda je, keď si ľúbený. Keď zaspávaš s myšlienkami na iného, keď tvoju dlaň stíska tá druhá, keď dostaneš pohladenie po líci a milé slovo, ktoré nie je z povinnosti. Áno...aj to je sloboda.

Slobodným sa stávaš vtedy, keď srdcom ostaneš navždy dieťaťom. Pretože si nerobíš nič z toho, že za nechtami máš hlinu, že vo vlasoch máš lístie, že líca máš červené od slnka a nohy zelené od trávy. A so šťastím sa prebúdzaš do rána, smeješ sa, keď lepkavá šťava z pomaranča ti tečie po brade a ruky si utieraš do nohavíc. No tebe to nevadí. Pretože je to v poriadku. Všetko je v poriadku.

Komentáre